Kalvária, podľa väčšiny lexikónov a slovníkov odvolávajúc sa na Bibliu, znamená miesto, či vŕšok ukrižovaného Ježiša v Jeruzaleme, resp. vyobrazenie krížovej cesty, no rovnako sa uvažuje aj o dlhotrvajúcom utrpení Krista. Takto sú pomenované aj miesta, na ktorých bola postavená pamiatka na ceste Ježiša od domu Piláta na horu Golgota. Keď sa štýl baroka jednoznačne dostal pod vplyv náboženstva, keď sa všade stavali nádherné kostoly a kláštory a okolo nich veľa menších stavieb, bola táto doba zaznamenaná ako rozkvet kalvárií. Rozsah kalvárií bol rôzny. Od prostých krížových ciest v okolí kostola, alebo cintorína, cez väčšie niekoľkostanicové kalvárie až k bohatým typom. Hlavnou časťou kalvárií boli zastávky krížovej cesty, na začiatku XII, neskoršie XIV, ktoré boli zakončené kostolom alebo hrobkou Krista, ako poslednou zastávkou. Ostatné zastávky, ktoré predstavovali rôzne scény, od Večere Pána až k sudcovskej stolici Piláta, boli volené voľne. Okrem toho bola kalvária obvykle spojená s kaplnkami, ktoré neboli súčasťou krížovej cesty a predstavovali obrazy svätých, nanebovzatie a pod. K rade problémov sa pripisuje tiež otázka voľby krajiny. Jeruzalemské hory Golgota, Sion, Mariah a hora Olivetská, rovnako tak, ako rieka Cedron pretekajúca údolím, mávajú v každej kalvárii svoju obdobu.
Putovanie kresťanov do Svätej zeme dialo sa bez prekážok až do roku 1073, keď Turci napadli Palestínu, prenasledovali kresťanov a zakázali im navštevovať posvätné miesta. Keďže kresťania z Európy nemohli voľne navštevovať sväté miesta v Palestíne pre politické pomery, stavali si vo svojej vlasti podobné krížové cesty rovnako, ako je to v Jeruzaleme.
Medzi prvými ctiteľmi krížovej cesty vynikal ctihodný P. Alvarus, dominikán, zastaviac sa vo Svätej zemi, vystaval v Cordobe v roku 1405 /Španielsko/ kaplnku, v ktorej po XIV. zastávkach - obrazoch je vyobrazená s podobnými udalosťami celá cesta Kristova na kalvárii. Veriaci pri takto zriadených obrazoch sa modlili, rozjímajúc o Kristovom umučení, ktoré im obraz krížovej cesty predstavuje.
V XIII. a XIV. storočí sa predsa dosiahlo, že kresťania mohli navštevovať v Palestíne sväté miesta. ktoré sú úvzko zviazané so životom Ježiša. Mohamedánski Turci privolili aj k tomu, že posvätné budovy na jednotlivých miestach môžu kresťania udržiavať a strážiť. Tak v roku 1342 bola odovzdaná stráž Hrobu Pána a posvätných miest v Jeruzaleme reholi sv. Františka, čiže františkánom, ktorým až podnes posielajú kresťania z celého sveta svoje milodary. Zozbierajú ich na Veľký Piatok a Bielu Sobotu v pokladničke v Božom hrobe.
Synovia sv. Františka videli, že kresťania pre rozličné príčiny nenavštevujú Svätú zem tak početne, ako sa to dialo za predošlých čias. Preto sa snažili získať dajakú náhradu pre veriacich kresťanov katolíkov, aby aspoň v duchu so Spasiteľom konali cestu jeho bolestného utrpenia, kráčajúc popri obrazoch alebo sochách, znázorňujúcich krížovú cestu. Keď františkáni do všetkých svojich chrámov umiestnili obrazy krížovej cesty, chcejúc získať čím väčší počet veriacich do svojich chrámov, požiadali sv. Stolicu, aby krížovým cestám zriadeným vo františkánskych kostoloch udelila tie isté odpustky, ktoré dosahujú pútnici v Jeruzaleme pri každom zastavení. Pápež Inocent XI. vyhovel tejto ich žiadosti a pápežským listom z 5. septembra 1686 udelil odpustky jeruzalemskej krížovej cesty všetkým františkánskym chrámom pre všetkých rehoľníkov a rehoľnice všetkých troch reholí sv. Františka. Toto isté potvrdil pápež Inocent XII. v listoch z 24. decembra 1692 a z 26. decembra 1695.
Pápež Benedikt XIV. vo svojom breve "Cum su tonta" zo 6. januára 1741 dovolil kňazom františkánom, že môžu zaviesť krížovú cestu aj v kostoloch a kaplnkách, ktoré prislúchajú ich kláštorom alebo špitálom, ak ich o to požiada správca kostola, alebo predstavený ústavu, a ak biskup dá na to svoje povolenie. Dňa 30. augusta 1746 ten istý pápež dovolil, že františkáni môžu zriadiť s povolením diecézneho biskupa krížovú cestu v každom farskom kostole. Dodatočne ešte povolil, že krížovú cestu môžu zriadiť vo všetkých kostoloch a kaplnkách. Tiež pripustil, že v jednom mieste sa môžu zriadiť dve krížové cesty a to jedna v kostole a druhá vonku.
Týmto sa krížová cesta vlastne rozšírila do celého sveta a je doslova v každom chráme. V kostoloch je obyčajne obraz prvej zastávky zavesený na epištolovej strane pri hlavnom oltári a ostatné obrazy sú rovnomerne rozdelené v chráme tak, že XIV. obraz je zase pri hlavnom oltári na evanjeliovej strane. Na mnohých miestach sú zriadené krížové cesty vonku pod šírim nebom, kde sú sochy alebo obrazy krížovej cesty umiestnené v jednoduchých kaplnkách a často vybratý terén je na spôsob vrchu Golgota.
K veľkým šíriteľom krížovej cesty patril Porto Maurizio /1667 1751 / - sv. Leonard, kňaz rehole sv. Františka. Bol pravým milovníkom sv. kríža. Proti bezuzdnej mravnosti, ktorá sa v Taliansku rozmáhala a chladla kresťanská viera, nepoznal lepšieho prostriedku ako pobožnosť krížovej cesty. Podľa neho je krížová cesta opravdivým protijedom nešľachetnosti, názorom proti rozbúreným márnivostiam a povzbudením pre chladné srdce ľudské. Sám postavil 772 krížových ciest. Napísal veľmi dojímavé rozjímania. Jeho spôsob oslavovania krížovej cesty sa stal najobľúbenejším a najrozšírenejším.
Podľa dekrétu Kongregácie odpustkov z 30. júla 1748 zriadenie krížovej cesty v kostole, alebo na inom mieste na žiadosť farára alebo správcu kostola, povoľuje biskup vopred a to písomne. Bez tohto povolenia je posvätenie neplatné. Keď sa posviacajú nové obrazy, sochy krížovej cesty na tom mieste, kde už krížová cesta s povolením biskupa bola zriadená, tam netreba žiadať nové povolenie.
Krížovú cestu môžu podľa pápežského nariadenia posviacať len františkánsky generál, provinciál, alebo tí františkánski kňazi, ktorým menovaní predstavení dali písomné povolenie k posväteniu. Krížová cesta posvätená od iných kňazov bez súhlasu sv. Stolice nemá nijakých odpustkov. V tých zemiach, kde niet františkánskych kláštorov a reholí, udeľuje sv. Stolica na zriadenie krížovej cesty potrebné zvláštne povolenie, obyčajne kňazom - misionárom, ale len na čas.
Odpustky krížovej cesty sa neviažu k obrazom, alebo sochám krížovej cesty, ale k dreveným krížikom nad tieto obrazy, alebo sochy postaveným, pripojeným, alebo zaveseným. Preto pri posviacaní krížovej cesty sa osobitne posviacajú krížiky a osobitne vlastné obrazy. Keď sa obrazy a krížiky krížovej cesty snímu zo steny pre čistenie, maľovanie kostola, posvätenie križovej cesty spojené s odpustkami ostáva aj naďalej /Kongregácia odpustkov, 7. mája 1846/. Obrazy možno vymeniť, ale krížiky musia zostať namieste. Ak sa vymení polovica krížikov, treba znovu krížovíú cestu posvätiť. Pri prenesení krížikov na iné mieste, je znovu potrebné vysvätenie františkánskym kňazom.
Nakoľko v odpustkoch krížovej cesty bol veľký zmätok, pápež Pius XI. 17. júla 1931 zrušil všetky doterajšie odpustky a udelil nasledovné ...
Terén zohrával dôležitú úlohu pri stavbe kalvárií. Typ krajinový prevažuje u kalvárií nachádzajúcich sa na území bohatom na rozmanitý členitý krajinový reliéf. Využíva sa jeho ráz aj tvar, cez ktorý vedie cesta nenútene si prispôsobujúc jeho krajinných hodnôt pre kompozičné účely.
U týchto kalvárií tvorí cesta určitým spôsobom kľučku, ktorej začiatok a koniec sú zvyčajne blízko seba. Druhým typom je pravidelný typ, ktorý sa objavuje najviac v rovinnej krajine, alebo len s malými výškovými rozdielmi. Krížová cesta má charakter rovnej aleje s kaplnkami po stranách. Sochárske kalvárie sa vyskytujú prevažne na nížinách, kde terén neumožňoval kalvárie architektonického typu.
Účelom kompozície kalvárií je prehľbiť u pútnika čo najsilnejšie city priblížením utrpenia Krista. Aby bolo tohto dojmu dosiahnuté, volili sa aj neumelecké prostriedky, ako napr. pozorovanie mystérií, veľká námaha /k dôležitým bodom kalvárie sa išlo v kľaku(po kľačiačky)/, rovnako ako prostriedky kompozičné.
S pašiovou tématikou krížov bezprostredne súvisia sochárske kalvárie, viacfigurálne súsošia s krucifixom v strede kompozície. Ide o ikonografický typ vytvorený už v stredoveku a spravidla situovaný na brvná pod triumfálnymi oblúkmi kostolov v období gotiky. V dobe baroka sa dostal v monumentálnej podobe do kostolov, architektonických kalvárií a na oltáre kostolov a kaplniek, v komornej podobe do obytných priestorov a vo forme spomínaných súsoší do exteriérov.
Dňa 12. septembra 1683 porazili spojené vojská pod vedením poľského kráľa Jána III. Sobieskeho pri Viedni Turkov. Pápež na žiadosť cisára vyhlásil tento deň za sviatok a zasvätil ho "Menu Panny Márie, lebo jej ako svojej patrónke ďakovali kresťanské vojská za neočakávané víťazstvo". Na počesť porážky Turkov a "večnú pamiatku" udalosti sa bratislavčania rozhodli vybudovať pamätník - Krížovú cestu na bratislavskej Kalvárii. Hlavnými iniciátormi stavby boli jezuiti, avšak vytvorili ju so súhlasom mestskej rady a ostrihomského arcibiskupa.
Kalváriou sa volá kopec, ktorý sa nachádza severozápadne od hlavnej železničnej stanice, strmo nad Pražskou cestou. Na tomto kopci v roku 1683 naposledy stála turecká hliadka a na stožiari viala červená zástava s polmesiacom. Práve tie miesta vyznačili rôznymi spomienkovými a vysvetľovacími znakmi a krížovými zástavami, a potom bola urobená zbierka u šľachty a mešťanov.
V roku 1723 vyšla v Bratislave u tlačiara Jána Pavla Royera modlitebná knižka o bratislavskej kalvárii pod titulom: Trojaká svätá a útechyplná Krížová cesta sprevádzaná ústnou modlitbou, dobrými myšlienkami a duchovným spevom na hore Kalvária, ležiacej blízko kráľovského slobodného a hlavného mesta Bratislavy v Uhorsku. Určená všetkým Krista a kríž milujúcim dušiam na obľúbenú pobožnosť. /Dreyfacher Heiliger und Trostreicher Kreutz-Weeg, Durch Mundliches Gebett, gute Gedanken und geistliches Gesang gebahnet Aug den Nachst der Konigl. Frey und Haubt Stadt Pressburg in Ungarn gelegenen Kalvari Berg. Allen Christ ung Kreutz - liebenden Seelen zu beliebiger Andacht mit anmuthigen Kupffern deren Kapellen und Stationen gezieret vorgestelltet/.
Knižka je vyzdobená medirytinami jej kaplniek a štácií. Obsahuje 21 medirytín zobrazujúcich niektoré architektúry, oltáre sakrálnych objektov, ako aj umelecké diela jednotlivých zastavení krížovej cesty. Na rytinách je ako rytec signovaný augsburský umelec Johann Mekher /Mekhior/ Gutwein. Ako kreslič predlohy I. Auer. Na rytine zobrazujúcej pribíjanie Krista na kríž je signovaný I. Caspar Gutwein. Bola v nej správa, že kostol ešte nie je hotový a chýbajú ešte dve zastavenia, ale ktoré sú už zobrazené na rytinách. Kostol zrejme nikdy nebol dokončený, prinajmenšom nie tak, ako ho zobrazovala rytina. Ktoré zo zastavení boli zhotovené neskôr sa dá ťažko zistiť /ako píše G. Weydeová/, keďže všetky sú zhodné s rytinami. Možno to boli hrob a väzenie, ktoré sú trochu odlišné. Ďalej uvádza, že dovtedajšie skromné zdroje nič nehovoria o ďalších osudoch Kalvárie, ktorá tiež s výnimkou prvých dvoch zastavení, je zachovaná vpodstate v pôvodnom stave.
Iné je to s prvými dvomi zastaveniami /píše G. Weydeová v článku "234 ročná bratislavská Kalvária"/. Prvá stanica - Kristus v mladých rokoch obklopený martýrskymi znakmi utrpenia zažil prinajmenšom dva nové presuny. Z kaplnky s dvomi anjelmi a postavou sv. Michaela, bola odstránená figúra Krista a bola postavená na bočnú stranu hotela U medveďa. Socha predstavovala Krista v mladom veku, preto nemá bradu a fúzy, ako býva tradične zobrazovaný vo výtvarnom umení. Postava odetá v tradičnom dvojdielnom oblečení, stojí v klasickom kontraposte na pravej pevnej nohe, v dôsledku čoho je mierne esovite prehnutá. Pohľad upretý k nebu a mierne pootvorené ústa, akoby vyjadrovali rozhovor s nebeským Otcom, v ktorom sa na jednej strane ozýval strach z utrpenia, na druhej strane odhodlanosť splniť poslanie uložené Otcom. Pôvodca obsahu ikonografickej stránky Kalvárie zrejme tu chcel pripomenúť veriacim, že Kristovo utrpenie nebolo náhodné, že Kristus naň myslel po celý život, lebo vedel, že Otec jeho utrpenie plánoval ako prostriedok spásy poblúdeného ľudstva. To bližšie dokazuje rytina z modlitebnej knižky, kde je Kristus zobrazený ako si pridŕža svoj kríž, ako symbol budúceho utrpenia. Okolo neho sa nachádzajú jeho atribúty martýrstva. V dnešnej dobe však už nič z nich nie je zachované.
V rokoch 1975 - 1976 bola táto plastika Krista reštaurovaná poslucháčom Vysokej školy výtvarných umení Jaroslavom Országhom v reštaurátorských ateliéroch vysokej školy pod vedením prof. K. Veselého ako diplomová práca.
Druhá stanica, či kaplnka - Kristus lúčiaci sa so svojou Matkou pred verejným účinkovaním, stála až do roku 1749 naproti vtedajšej vlakovej stanici, približne na mieste pred Palugyayovou záhradou. 5. septembra 1749 bola prenesená, aby tadiaľ prechádzajúca cesta dostala rovný smer a v priebehu mesiacov septembra a októbra bola znovu postavená späť bližšie k okraju vinice. Neskôr bola baroková kaplnka vymenená za novogotickú. Skupina lúčenia sa Krista s plačúcou matkou, ktorá mu podáva ruku na rozlúčku je mimoriadne dojímavá, obe postavy sú v silne dynamickej vzájomnej S-línii. Mária, ktorej šat prikrýva hlavu, si ho plačúca drží pravou rukou popred tvár a ľavú podáva synovi, ktorý má hlavu naklonenú k nej a ľavou rukou ukazuje na cestu, po ktorej musí ísť.
Ak bronzový krucifix - slávnostne posvätený 16. septembra 1694 v riešení celku i v detailoch silne poznamenala staršia lejárska tradícia južného Nemecka, sochy prvých dvoch kaplniek sú naopak vytvorené v zmysle radikálneho baroka. V prvej kaplnke bola socha mladého Krista, v druhej súsošie Rozlúčka Márie s Kristom. Kým Gutweinova rytina zo začiatku XVIII. storočia ukazuje ešte pôvodnú kompozíciu skupiny, dnes sú tieto figúry umiestnené už každá zvlášť. Súsošie prerastá priemer sochárskej produkcie mesta, a preto sa domnievame, že jeho tvorcom nemôže byť domáci sochár. Na základe slohovej analýzy je zjavné /ako uvádza I. Rusina v článku Giulianiho dielo na bratislavskej Kalvárii/, že autorom skupiny je viedenský sochár Giovanni Giuliani /1663 - 1744/. Súsošie patrí do raného obdobia jeho tvorby, vzniklo pravdepodobne okolo roku 1694 a slohovo ho zaraďujeme medzi Krížovú cestu v Gaadene a diela vytvorené pre kláštorný kostol v Heiligenkreuzi. Socha mladého Krista nie je Giulianiho vlastnoručným dielom, vznikla však v jeho dielni.
Podľa zachovanej zmluvy Giuliani zhotovil v rokoch 1694 - 1696 ; spolu so Sondermayerom desať sôch pre chórové oltáre kláštorného kostola v Heiligenkreuzi. Z týchto sôch zodpovedá skupina Márie a Krista bratislavskej skupine Rozlúčka Márie s Kristom. Ďalším dôvodom pripísania diela Giulianimu je celková koncepcia - riešenie diela ako fyzicky spojenej skupiny. Hlavným problémom druhej periódy tvorby Giulianiho bola snaha o skupinové riešenie celku na základe fyzického spojenia postáv. Podľa predchádzajúcich prác /E. Baum: Giuliani, Wien 1964, Plastik in Wien, Wien 1970/ sochár tento problém vyriešil po prvý raz v skupine umývania nôh, ktorá pochádza z roku 1705. Gutweinova rytina jednoznačne dokazuje, že tento problém bol vyriešený ešte v prvej perióde jeho tvorby koncom XVII. storočia. Význam Giulianiho sôch z bratislavskej Kalvárie spočíva v tom, že boli sprostredkujúcim článkom a nositeľom radikálneho baroka ešte koncom XVII. storočia.
Bratislavský komplex Kalvárie nemal 14 zastavení klasickej krížovej cesty, ktorá sa ustálila v XVII. storočí. Jeho tvorcovia prevzali z klasickej krížovej cesty len 7 zastavení, ostatné mali osobitné zamerame.
Štrnásť zastavení klasickej krížovej cesty
Pán Ježiš je odsúdený na smrť
Pán Ježiš berie kríž na svoje plecia
Pán Ježiš padá prvý raz pod krížom
Pán Ježiš sa stretá so svojou Matkou
Šimon Cyrenejský pomáha Pánu Ježišovi niesť kríž
Veronika podáva Pánu Ježišovi ručník
Pán Ježiš padá druhý raz pod krížom
Pán Ježiš napomína plačúce ženy
Pán Ježiš padá tretí raz pod krížom
Pánu Ježišovi zvliekajú šaty
Pána Ježiša pribíjajú na kríž
Pán Ježiš na kríži zomiera
Pána Ježiša skladajú z kríža
Pána Ježiša pochovávajú
Hlavnú os kalvárskeho komplexu tvorilo 9 plytkých kaplniek s barokovou dvojetážovou stĺpovou fasádou a veľkou nikou s umeleckými dielami, určujúcimi ideovú náplu jednotlivých zastavení krížovej cesty.
Prvé dve kaplnky tvorili pripravnú časť. V nike prvej kaplnky, ktorá už bola spomínaná, bola socha mladého Krista /s atribútmi utrpenia uväznenie, odsúdenie, krížová cesta, ukrižovanie, pochovanie a zmŕtvychvstanie Krista/. V druhej kaplnke je kompozícia - Rozlúčka Márie s Kristom. Ideová náplň prvých dvoch kaplniek umožňovala veriacim sústrediť sa a tak sa pripraviť na vlastnú pobožnosť krížovej cesty. Po úvodných dvoch staniciach pokračovali veriaci v rozjímaní o Kristovom utrpení. Až od tretej stanice sa nachádzajú kaplnky na samotnom kalváriovom kopci. Na začiatku tejto cesty boli po pravej a ľavej strane rozostavené na voľne stojacich podstavcoch sochy sv. Jozefa a sv. Antona Paduánskeho. V roku 1928 bola zmienka o nich, že sú silne poškodené. Kaplnky jednotlivých zastavení boli ďalej rozostavené /podľa článku G. Weydeovej, 1928/ nasledovne:
Kristus na hore Olivovej V nike kaplnky, ku ktorej vedú dva schody a po bokoch sú skupiny pylastrov, je postava kľačiaceho Krista, ktorý má zopnuté ruky v modlitbe a anjel, ktorý drží v ruke kalich a pôvodne aj kríž. Na pozadí bola pôvodne maľba, zobrazujúca krajinu, ohradu záhrady a spiacich apoštolov v pozadí.
Zajatie a bičovanie Krista Na kaplnke sa spomína kovaný, bohato zdobený dvojitý kríž. V nike, ku ktorej vedú štyri schody, stojí Kristus na nízkom podstavci priviazaný k balustrovému stĺpu. Maľba na pozadí obsahovala klenbu, zamrežované okno v pozadí a dvoch mužov, ktorí ho zajali. Za touto zastávkou mohli veriaci odbočiť ku kaplnke sv. Petra, ktorú dala postaviť rodina Lauermanovcov z vďaky za záchranu pred nákazlivým morom v roku 1713. Petrova kaplnka bola väčšia než ostatné. Pri oltári kaplnky kľačí sv. Peter, vedľa neho stoja polychrómované figúry sv. Rocha, sv. Sebastiána, sv. Františka a sv. Alžbety. Na oltári je namaľovaná sv, Rozália.
Ecce Homo V nike, ku ktorej vedie jeden schodík, stojí spútaný Kristus s tŕňovou korunou v purpurovom plášti, hlavou zaklonenou doprava. Rytina nám ukazuje, že pôvodne bola za ním namaľovaná balustráda, za ktorou stáli dvaja rímski vojaci a sudca /?/ s listinou, ktorá obsahovala legendu "Ecce Homo" v ľavej ruke a pravou ukazujúc na Krista. Okrem iného aj oblúkový otvor a okno charakterizujú miesto jednania.
Keď si pozrieme zastavenia klasickej krížovej cesty, potom musíme priznať, že v tejto stanici, v ktorej sú podľa rytín spojené dve zastavenia, sa nachádzajú prinajmenšom štyri osobitné zastavenia navzájom previazané do jedného celku.
Vyzliekanie Krista zo šiat Stojaci Kristus má ľavú ruku na hrudi, s pravou si drží plášť, ktorý sa mu zosunul z hornej časti tela a má ho už len okolo bokov. Na maľbe boli zobrazení dvaja vojaci a pomocník kata. Stojaci za ním mu odoberajú šaty. Ďalej vrch Golgota, vojaci a ľud.
Krista pribíjajú na kríž V nike, ku ktorej vedú dva schody, leží kríž na skalnatej zemi, Ježiš je už na ňom takmer pribitý. Mimo skalnatej krajiny a okolo ležiacich nástrojov sú zobrazení aj dvaja vojaci, práve sa zaoberajúci pribíjaním Krista na kríž. Dnes je v pozadí prázdne miesto.
Väznica Krista, malá osemhranná stavba je zaklenutá, dnes s pyramídovitou strechou. Na rytine má strechu cibuľovitú. Vstupné dvere sú zamrežované. V kaplnke je polychromované Posmievanie sa Kristovi.
Stavby kaplniek všetkých zastavení krížovej cesty sú takmer rovnaké, len s malými obmenami. Sú to plytké stavby s nikami a po boku sú skupiny pylastrov. Predná stena je potiahnutá do štítu s krížom navrchu. Pri štvrtom zastavení je spomenutý kovaný, bohato zdobený dvojitý kríž. Pri zastavení 8. - 9. je odlišný štít, ktorý je hladký, bez architektonického členenia. Ako posledná kaplnka podobného typu je v poradí deviata so zastavením označeným číslom 11. Tu ako koruna celého je bohato zdobený kríž, v ktorého strede je srdce a prekrížené dve ruky a dve nohy Krista.
V kostole na vrchole kopca je pozorovateľná najväčšia odchýlka od rytiny. Bola stavba nedokončená? Bolo niečo zničené ohňom, alebo iným nešťastím a potom prestavané? Doteraz sa o tom nenašla žiadna správa. Pokiaľ na rytine je zobrazený zavretý pokrytý kostol s jedným oknom a dvomi nikami na úzkej strane a štyrmi oknami na dlhej strane, máme dnes nepokrytý dvor, ale na úzkych stranách vždy s jednou štítovou stenou, ktorá nesie tvar sedlovej strechy. Úplne vpravo sa nachádza polkruhová voľná kazateľnica so strieškou. Po pravej a ľavej strane vchodu stoja na podstavcoch sochy sv. Františka a sv. Jána Nepomuckého, ako boli plánované v nikách fasád, ale sú v klasicistickom názore.
Medzi dvomi nikami, ktoré sú uzavreté mrežou, vedie zaklenutý otvor popod vežu. Dve kaplnky majú štukou vytvorené mušľové niky a sú vyložené mozaikou. Na mieste pôvodne plánovaných, alebo už stojacich oltárov, sa nachádzajú moderné sádrové figúry v jaskynkách.
Cez klenutý prechod vedú schody ku krížovo-klenutému priestoru, nad ktorým sa dvíha kvadratická veža. Keď sa prejde popod naprotiležiacu klenbu, príde sa k vyššie položenej rovine, na ktorej stoja tri kríže. Na vymurovanej podstave stojí drevený kríž s Kristom z roku 1694. Dvaja lotri na vedľajších krížoch sú mamaľovaní na plechu a vynikajú len ich siluety. Postavy Márie a Jána vedľa Krista sa zdajú byť vymenené, alebo nahradené okolo rokú 1780 za klasicistickejšie. Z terasy vedú schody dolu a na sokloch sú kamenné putá s rohmi hojnosti.
Pri východe vpravo, sa nachádza hrob Krista. Táto malá budova je obkolesená malou arkádou na stĺpikoch. Podľa rytiny sa na oltári v kaplnke nachádzal obraz Piety a pod oltárom ležalo mŕtve telo Kristovo. Všetko je nahradené sádrovými postavami. Zdá sa, že mnohé zo zastavení boli opravované. Dokonca po prvej svetovej vojne boli všetky figúry natreté olejovou farbou.
Bratislavská, postupne stavaná kalvária, tvorila komplex budov rozličného určenia, ktoré umožňovali veriacim konať pobožnosť Krížovej cesty tak, že vystupovali po svahu Kalvárie a pri jednotlivých kaplnkách a štáciách rozjímali o umučení a vykupiteľskej smrti Ježiša Krista.
Vyvrcholením krížovej cesty bola skupina päťfigurálnej Kalvárie s Kristom a dvomi lotrami na krížoch a s postavami Bolestnej Matky a sv. Jána Evanjelistu pod Kristovým krížom. Od tohto vrcholného bodu zostupovali veriaci do sakrálneho objektu Božieho hrobu, kde im obraz Piety a plastika mŕtveho tela Kristovho, uloženého v hrobe pripomínali dojímavé chvíle: snímanie z kríža a pochovanie Kristovho mŕtveho tela.
Pobožnosť Krížovej cesty doznievala v kalvárskom kostole, kde veriaci pred obrazmi Bolestnej a plačúcej Márie Magdalény mohli ešte raz precítiť žiaľ Kristových verných nad jeho smrťou, no vzápätí pred obrazom Zmŕtvychvstalého Krista si uvedomovali víťazstvo nad smrťou.
Sochy jednotlivých zastavení - dnes len torzálne zachované nevznikli naraz, ale postupne ra takmer dve storočia. Prvá skupina vznikla ešte koncom XVII. storočia, väčšina sôch až začiatkom XVIII. storočia a zvyšok postupne dopĺňali až do XIX. storočia. Z konca XVII. storočia pochädzajú tri diela: bronzový Kristus na kríži a prvé dve kaplnky, teda začiatok a koniec celého cyklu.
V súčasnosti sa komplex krížovej cesty nezadržateľne približuje k bodu absolútneho zániku. Z pôvodného miesta živých rozjímaní a hodnotnými pamiatkami /z hľadiska umelecko-historického ale i duchovného/ dotváraný obraz Kristovho utrpenia, máme dnes skutočne len fragment v podobe bronzového Krista na kríži na vrchole kopca a jednej kaplnky /slúži ako príbytok bezdomovcom/. V tom lepšom prípade pamiatky putovali do depozitárov múzea či galérie, o tých ďalších žiaľ nemáme žiadne správy.
Názvy bratislavskej kalvárie od jej vzniku:
1700 Calvaryberg
1701 Calvaria Berg
1714 Berg Calvari
1716 mens Calvariae
1718 Calvarie Berg
1742 Linie beydem Calvarie Berg
1789 Calvarie Linie
1791 Calvari berg Linie
1795 Kalvarie Berglinie
1801 Calvarien berg
1818 Kalvarienberg
1840 Ceorges Grund unter Kalvarienberg
1884 Kalvársky vrch
1898 Kalvária hegy
V roku 1824 - 1825 do novovybudovaného kostola Panny Márie Snežnej venoval majiteľ čokoládovej fabriky Sebastián Nasz dva obrazy, každý zobrazujúci martýrsku smrť jedného z apoštolov. Ich rozmery sú 87 x 73 cm. Zo zadnej strany sú potiahnuté plátnom a vrstvou štuky.
Podľa poznámky na jednom z obrazov, boli renovované v roku 1898. Táto renovácia sa vzťahuje na zlátenie, ináč je stav zachovania pomerne dobrý. V kostolnej lodi vpravo visí- Martýrium sv. Matúša, vľavo Martýrium sv. Filipa. Obidva obrazy patria k oltáru so zobrazením smrti dvanástich apoštolov.
Dve ďalšie tabule so sv. Petrom a asi so sv. Tomášom /?/ sa nachádzajú vo Frankfurte nad Mohanom a päť tabúľ - Smrť Júdy Tadeáša, Jakuba staršieho, Jakuba mladšieho, Jána a Bartolomeja v Múzeu krásnych umení v Budapešti. Od rovnakého majstra, ale nepatriaci k oltáru je obraz popravy svätice v pražskom Rudolfíne.
Apoštolské martýriá sú dielom majstra pašiového cyklu z viedenského Schotenstiftu. Pašiový cyklus a život Márie sú rozličné z dvoch rúk a časových období - i keď spolu tvoria oltárny celok v kláštornom kostole. Pašia je datovaná rokom 1469 a jej tvorca je významný majster, zrejme generačný súčasník Wohlgemuta, ktorého štýl voľne a samostatne napodobuje.