Začiatkom XVIII, stáročia, keď a Bratislava proti jej dnešnej rozlohe rozprestierala iba na malom zlomku terajšieho jej obvodu, miesto na Hlbokej ceste a ďalej zôkol-vôkol bolo ešte nekultivované a čiastočne porastené gaštanovým lesom.
V roku 1713, keď v Bratislave vypukol nákazlivý mor, mnohí občania sa utiahli von z mesta, i na toto miesto, aby v núdzových domčekoch zachránili svoje rodiny od vymierania, lebo v meste smrť hromadne kosila. V blízkosti terajšieho milostivého miesta bol takto i s rodinou utiahnutý bratislavský mešťan Ján Lauerman. Tento, v dobách navštívenia rodného mesta, sľúbil, že ak sa jeho rodina zachráni, postaví dve kaplnky na znak svojej vďaky. Keď mor prestal a Lauermanová rodina bola zachránená, splnil svoj sľub a postavil dve kaplnky. Jednu na severovýchodnom svahu Kalvárie, zasvätenú úcte sv. Petra, ktorá ešte aj dnes stojí, a druhú na Hlbokej ceste, ktorú venoval úcte Panny Márie. Do tejto druhej kaplnky bola umiestená socha Panny Márie s Ježiškom na rukách, priponínajúca sochu Matky Božej v Mariaceli. Túto sochu opatrovali, dvaja zbožní pustovníci Blažej a Hieronym, utiahnutí v týchto miestach do rozjímania a dobrovoľnej chudoby v samote. Pôvod tejto sošky, umiestnenej v Lauermanovej kaplnke, je zahalený rúškom tajomstva. Podľa povesti istý zbožný pustovník ju našiel v blízkej studni. - časom sa v kaplnke slúžievaly príležitostné sväté omše. Ako nám Dr. Vámossy vo svojej publikácii "Pamiatka na 100-ročné výročie kaplnky na Hlbokej ceste" uvádza, začiatkom XIX. storočia Lauermanova kaplnka musela byť opravemá. Stalo sa tak roku 1814 a dňa 5. augusta na deň Panny Márie Snežnej bola znovu posvätená. Avšak ani táto oprava nezachránila Lauermanovu kaplnku pred zánikom. V roku 1822 započala sa akcia na znovuvýstavbu kaplnky a roku 1824 sa skutočne už aj prikročilo k stavbe novej väčšej kaplnky, nedaleko starej. Nová kaplnka (neskoršie prvý kostol novej fary na Kalvárii) bola posvätená 15. septembra 1824 a tiež zasvätená úcte Panny Márie Snežnej. Nová kaplnka bola 20 m dlhá a 10 m široká. Postavená bola z milodarov veriacich a za výdatnej pomoci mesta Bratislavy. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že staviteľ kaplnky Ignác Feigler zadarmo vypracoval plány a náčrtky, zadarmo dozeral na stavbu a túto viedol. Nadšenie, akým sa táto kaplnka stavala, najviac vystihuje veľkodušnosť a obetavosť murárov a robotníkov, pracujúcich na stavbe, ktorí sa iba za pol dňa dali vyplácať mzdu, kdežto druhú polovicu pracovali zadarmo. Takto vlastne bola kaplnka postavená z práce rúk murárov a stavebných robotníkov. Toto dielo, budované za oduševnenia a toľkej lásky k veci, bolo do mája vystavané natoľko, že 29. augusta kaplnka bola požehnaná a ako už bolo spomenuté, 15. septembra 1824 slávnostne posvätená.
Kaplnka a jej okolie patrily do farnosti Bratilava-Sv. Martina a odtiaľ bola spravovaná. Každoročne na toto miesto chodievaly púte i z okolia, obzvlášť v deň odpustu 5. augusta na sviatok Panny Márie Snežnej, k úcte ktorej kaplnka bola zasvätená.
Zriadenie samostatnej fary
Nebývalý rozmach mesta Bratislavy ktorý nastal koncom XIX. storočia, ale najmä v terajšom storočí po roku 1918, ked' boly postavené nové mestské štvrte na Lamačskej ceste, pri Horskom parku a v okolí Kalvárie, spravovanie tejto čiastky fary Sv. Martina stávalo sa už nemožným a pomery si vyžiadaly čím nástojčivejšie zriadiť v týchto miestach novú faru. K tomu i došlo, a to z podnetu bývalého dómskeho farára, dekana a apoštolského probonotára Dr. Ľudovíta Okánika, ktorý s rím.-kat. cirkevnou obcou začal vyjednávať s povinciálom Rehole sv. Františka P. Mansvetom Olšovským. Po výmene listov a uzavretí dohody za súhlasu najdôstojnejšieho pána biskupa, apoštolského administrátoma Dr. Pavla Jantauscha v Trnave zriadenie novej fary na Kalvárii stalo sa skutkom. Na deň odpustu 5. augusta 1933 za veľkej účasti veriacich Bratislavy a okolia bola novozriadená fara i s kaplnkou odovzdaná do správy Rehole sv. Františka, a to tak, že vtedajší dómsky farár a dekan, spomínaný Dr. Okánik, po slávnostnej sv. omši odovzdal, správu fary na Kalvárii z poverenia Najdôst. Ordinariátu trnavského provinciálovi františkánov P. Mansvetovi Olšovskému so želaním, aby v novozriadenej fare vzniklo slovenské Assisi. Od tej doby pátri po vzore ich veľkého otca sv. Františka šíria kult mariánsky a neúnavne pracujú na novej vinici Pána.
Bratislava nevídaným tempom rástla ďalej smerom na západ a tak sa zvyšoval počet veriacich novej farnosti. Tento vzrast mesta a s ním rovnomerne idúce úspechy činnosti slovenského Assisi nastolily nový problém. Nonozriadená fara mala už vyše 6 tisíc veriacich, kdežto kaplnka vystavaná roku 1824, ktorá bola vlastne farským kostolom, pojala sotva 300 ľudí. Návštevy bohoslužieb boly vysoké, takže v zime, pre veľkú účasť na sv. omšiach, návšteva bola priamo sebažertvou. V roku 1938 čoraz mocnejšie a naliehavejšie vystupuje problém prestavby kaplnky na, priestranný a vyhovujúci kostol. Tento plán neskoršie sa mení na novostavbu kostola a tak v roku 1943 novostavba kostola stáva sa skutkom: Stará kaplnka sa rúca a na jej mieste ihneď v zápätí budújú sa základy nového kostola.